Článok, ktorý nebol vytvorený za účelom plnenia pracovných povinností a ani na príkaz zamestnávateľa

Najvyšší súd

3 Cdo 29/2011

Slovenskej republiky

UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ MVDr. I. H., PhD.,
bývajúceho v P., 2/ Prom. biol. J. U., bývajúcej v D., zastúpených JUDr. V. N., advokátom
so sídlom v P., proti žalovanej MVDr. M. K., PhD., bývajúcej v L., zastúpenej advokátskou
kanceláriou JUDr. J., s.r.o., so sídlom v D., IČO: X., o uloženie povinnosti uverejniť
ospravedlnenie a o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde
Ružomberok pod sp. zn. 5 C 73/2008, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu
v Žiline z 30. marca 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009 v spojení s jeho doplňujúcim uznesením
z 27. apríla 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009 a opravným uznesením z 18. júna 2010
sp. zn. 8 Co 195/2009, takto rozhodol: (svadba Prešov)
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. marca 2010
sp. zn. 8 Co 195/2009 v spojení s jeho doplňujúcim uznesením z 27. apríla 2010
sp. zn. 8 Co 195/2009 a opravným uznesením z 18. júna 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009
z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
Žalobcovia 1/ a 2/ sa v konaní domáhali ochrany ich spoluautorských práv tvrdiac, že
žalovaná vo svojej dizertačnej práci s názvom „Faktory virulencie niektorých potravinových
patogénnych baktérii a ich význam v diagnostike“ (ďalej len „dizertačná práca“), ktorú
predložila Univerzite veterinárneho lekárstva v Košiciach, použila bez ich súhlasu text článku
„Identifikácia génov virulencie kmeňov E.coli izolovaných zo syrov z nepasterizovaného
ovčieho mlieka“, ktorý bol publikovaný v časopise V. č. X. (ďalej len „článok“),
spoluautormi ktorého boli okrem žalobcov 1/ a 2/ tiež MVDr. A. N. a Prof. MVDr. V. K.,
DrSc.

Článok

vypracoval

žalobca

1/

z vlastnej

iniciatívy

po

skončení

jeho

štátnozamestnaneckého pomeru so Š. (ďalej len „Š.“) v júli 2002. Článok bol vedecké
slovesné dielo, ktoré vychádzalo z údajov získaných v rámci výskumu zameraného na

2

3 Cdo 29/2011

detekciu toxínov produkujúcich kmene baktérie Escherichia coli v potravinách a fekálnych
vzorkách zvierat, ktorý realizoval Š. na základe objednávky Ministerstva pôdohospodárstva
Slovenskej republiky (ďalej len „výskum“). Vzhľadom na porušenie spoluautorských práv
žalobcovia 1/ a 2/ žiadali, aby súd uložil žalovanej povinnosť: a/ uverejniť ospravedlnenie
(štyrom spoluautorom) v znení uvedenom v žalobnom petite a b/ zaplatiť žalobcovi 1/
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300 000 Sk.
Žalovaná poukazovala na to, že text obsiahnutý v článku bol použitý ako príloha
správy o plnení výskumu a získala ho v máji 2002 vo forme jeho rukopisu od externého
konzultanta Prof. MVDr. V. K. DrSc. Namietala, že žalobcovia nie sú v danom prípade
aktívne vecne legitimovaní, lebo výskum bol súčasťou plnenia úloh žalobcov, ktoré im
vyplývali z ich štátnozamestnaneckého vzťahu. Aj preto výstup z tohto výskumu – text
použitý v článku mal právnu povahu zamestnaneckého diela.
Okresný súd Ružomberok rozsudkom z 26. marca 2009 č.k. 5 C 73/2008-165 žalobe
sčasti vyhovel. Žalovanej uložil povinnosť uverejniť v periodiku R. ospravedlnenie v znení:
„Vo svojej dizertačnej práci Faktory virulencie niektorých potravinových a patogénnych
baktérii a ich význam v diagnostike v roku 2004 na Univerzite veterinárneho lekárstva
v Košiciach som neoprávnene použila dielo autora MVDr. I. H. PhD. a jeho spoluautorov A.
N., J. U., V. K., čím som neoprávneným spôsobom zasiahla do ich autorského práva. Za toto
svoje konanie sa im touto cestou ospravedlňujem“. Vo zvyšnej časti (týkajúcej sa náhrady
nemajetkovej ujmy) súd žalobu zamietol. Zároveň rozhodol o trovách konania. Vychádzal
z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, že duševnou tvorivou
činnosťou žalobcov 1/ a 2/ a ďalších dvoch spoluautorov bol vytvorený článok, ktorý nemá
povahu zamestnaneckého diela v zmysle § 5 ods. 22 zákona č.618/2003 Z.z. o autorskom
práve a právach súvisiacich s autorským právom v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 618/2003 Z.z.“), lebo nebol vytvorený pri plnení pracovných povinnosti. V rámci
plnenia pracovných úloh bol žalobcami realizovaný len účelový odborný výskum, výstupom
z ktorého bola iba určitá štatistika, nie však samotný článok. Článok bol vytvorený duševnou
tvorivou činnosťou žalobcov mimo plnenia pracovných úloh. Z dokazovania mal súd ďalej
preukázané, že dizertačná práca žalovanej obsahovala na stranách č. 77 a 83 v bode 5.2. text
totožný s textom článku. Námietku žalovanej o nedostatku vecnej legitimácie žalobcov
nepovažoval súd za opodstatnenú. Uviedol, že spoluautorstvo k dielu zakladá síce
z procesného hľadiska nerozlučné spoločenstvo, to sa ale týka len nakladania dielom. Osobné

3

3 Cdo 29/2011

práva autora (§ 17 zákona č.618/2003 Z.z.) a rovnako majetkové práva autora (§ 18 zákona č.
618/2003 Z.z.) môže uplatňovať každý zo spoluautorov samostatne. Žalovaná tým, že bez
súhlasu použila spoluautorské dielo žalobcov, porušila ich práva vyplývajúce z duševného
vlastníctva článku. Súd prvého stupňa preto žalobe sčasti (pokiaľ v nej išlo o poskytnutie
zadosťučinenia

vo forme ospravedlnenia) vyhovel. Vo zvyšnej časti (v časti o náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch) žalobu zamietol s odôvodnením, že nebol preukázaný vznik
závažnej ujmy žalobcu 1/ ako predpoklad pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a 3 O.s.p.
Výrok uvedeného rozsudku, ktorým bolo žalobe vo veci samej vyhovené, napadla
žalovaná odvolaním. Krajský súd v Žiline rozsudkom z 30. marca 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009
v spojení s doplňujúcim uznesením z 27. júna 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009 a opravným
uznesením z 18. júna 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009 rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti potvrdil; rozhodol tiež o trovách prvostupňového a odvolacieho konania.
V odôvodnení uviedol, že rozsudok je v časti napadnutej odvolaním vecne správny.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods.1 a 2
O.s.p.) a na zdôraznenie jeho správnosti uviedol, že sama žalovaná v dizertačnej práci
v zozname použitej literatúry pod poradovým č. 70 uviedla, že použila aj text článku.
Aj s poukazom na to konštatoval, že nemôže ísť o zamestnanecké dielo. Odvolací súd podľa
§ 238 ods. 3 O.s.p. samostatným výrokom pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie,
pričom za zásadného právneho významu označil otázku, či: 1/ „možno považovať
za zamestnanecké dielo také, ktoré bolo vytvorené popri plnení pracovných úloh, pričom
k jeho vytvoreniu došlo na základe poznatkov, ktoré jeho tvorcovia získali v rámci plnenia
pracovných úloh“ a tiež otázku, 2/ „ak dielo bolo vytvorené tvorivou činnosťou viacerých
osôb, je potrebné, aby všetci títo autori vystupovali ako nerozlučné spoločenstvo autorov“.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil odvolací súd podľa § 142 ods. 1 a 2 O.s.p. a podľa
§ 224 ods. 1O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Uviedla, že
v konaní došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok spočíva ne nesprávnom právnom poúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/O.s.p.). Podľa jej názoru súdy nesprávne posúdili právnu povahu
článku, lebo ide o zamestnanecké dielo. V prospech tohto názoru nasvedčuje to, že v záhlaví
článku bol uvedený zamestnávateľ Š., a tiež to, že žalobcovi 1/ bola v bližšie

4

3 Cdo 29/2011

nekonkretizovanom výplatnom termíne vyplatená pracovná odmena 15 000 Sk. Naďalej
namietala nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcov a v súvislosti s tým poukazovala
aj na skutočnosť, že žalobcami neboli všetci tí (spoluautori), ktorí nimi mali byť, pričom
v konaní o ochranu autorských práv tvoria spoluautori nerozlučné procesné spoločenstvo.
Rozhodnutiam súdov nižšieho stupňa vytýkala tiež to, že jej uložili povinnosť ospravedlniť
sa aj ďalším (dvom) osobám, ktoré žalobu nepodali a vôbec neboli účastníkmi konania.
Z týchto dôvodov žiadala zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a tiež ním potvrdený výrok
prvostupňového rozsudku a vec v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie.
Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že článok: a/ vznikol iba
z vlastnej iniciatívy žalobcu 1/, ktorý ako zamestnanec Š. nemal publikačnú činnosť vo svojej
pracovnej náplni, b/ vychádzal síce z výsledkov výskumu, žalobca 1/ ho ale vypracoval až po
skončení štátnozamestnaneckého vzťahu, c/ vypracoval žalobca 1/ sám a iba z vlastnej vôle
uviedol v ňom ako spoluautorov aj iné osoby, d/ obsahoval kvantifikáciu veličín a vlastností
analýzy, sama táto kvantifikácia ale nepredstavuje výsledok duševnej tvorivej činnosti, e/ bol
výsledkom duševnej tvorivej činnosti žalobcu 1/. K otázke aktívnej vecnej legitimácie
žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že v prípade diela spoluautorov práva spojené s dielom patria
všetkým spoluautorom spoločne a nerozdielne, čo znamená, že každý z nich

sa môže

domáhať ochrany svojich osobnostných a majetkových práv individuálne. Z uvedených
dôvodov žiadali dovolanie zamietnuť a priznať im náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1O.s.p.),
zastúpená v súlade s ustanovením § 241 ods. 1O.s.p., proti rozhodnutiu uvedenému v § 238
ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1O.s.p. a bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok
odvolacieho súdu treba zrušiť.
V preskúmavanej veci odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku založil
prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. Ak odvolací súd vysloví prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia, dovolateľ je oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len
z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne
vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. V dovolacom konaní potom
predmetom posudzovania môže byť len správnosť riešenia uvedenej právnej otázky.

5

3 Cdo 29/2011

Z ustanovenia § 242 ods. 1O.s.p. vyplýva pritom povinnosť dovolacieho súdu prihliadať
vždy (aj bez osobitnej námietky dovolateľa) na procesné vady konania uvedené v § 237O.s.p.
a tzv. iné vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Túto povinnosť
má teda dovolací súd aj v konaní o dovolaní, prípustnosť ktorého bola založená výrokom
odvolacieho súdu podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
1. Žalovaná procesné vady konania v zmysle § 237O.s.p. v dovolaní nenamietala
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
2. Inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1
písm. b/ O.s.p.) je také porušenie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré nemožno
podriadiť pod § 237O.s.p., ale ich dôsledok sa mohol prejaviť na výsledku konania, ktorý
je formulovaný vo výroku meritórneho rozhodnutia súdu. Pri hodnotení konkrétne namietanej
vady súd skúma, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, ak by k predmetnej vade konania
nedošlo (viď tiež IV. ÚS 35/2012).
Judikatúra najvyššieho súdu za inú vadu konania považuje tiež nepreskúmateľnosť
rozhodnutia (viď R 111/1998). Podľa názoru dovolacieho súdu došlo v preskúmavanej veci
k tejto procesnej vade. Podstatu a dôsledky tejto procesnej nesprávnosti vysvetľuje najvyšší
súd v bode 3. tohto uznesenia spolu so závermi, ku ktorým dospel pri posudzovaní správnosti
právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
3. Dovolateľka namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/O.s.p.).
V prípade dovolania, prípustnosť ktorého bola založená odvolacím súdom v zmysle
§ 238 ods. 3 O.s.p., môže byť v dovolacom konaní preskúmaná správnosť právneho
posúdenia veci odvolacím súdom len v rámci vymedzenom tzv. dovolacou otázkou. Odvolací
súd v danom prípade pripustil dovolanie za účelom vytvorenia procesnej možnosti preskúmať
správnosť riešenia otázok, či: l/ „možno považovať za zamestnanecké dielo, také ktoré bolo
vytvorené popri plnení pracovných úloh, pričom k jeho vytvoreniu došlo na základe
poznatkov, ktoré jeho tvorcovia získali v rámci plnenia pracovných úloh – výskumná
činnosť realizovaná na podklade rezortnej zmluvy s objednávateľom výskumnej činnosti“
(viď ďalej 3.1.) a tiež otázky, 2/ „ak dielo bolo vytvorené tvorivou činnosťou viacerých osôb,

6

3 Cdo 29/2011

je potrebné, aby všetci títo autori vystupovali ako nerozlučné spoločenstvo autorov“
(viď ďalej 3.2.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.
3.1. Článok bol napísaný a publikovaný v roku 2002 [za účinnosti zákona
č. 383/1997 Z.z. Autorského zákona a zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Colný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č 383/1997 Z.z.“)], k žalobcami tvrdenému zásahu
do autorských práv došlo ale v roku 2004 (za účinnosti zákona č. 618/2003 Z.z.). Vzhľadom
na to bolo potrebné aplikovať § 87 ods. 2 zákona č.618/2003 Z.z., v zmysle ktorého
ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím jeho
účinnosti; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č.383/1997 Z.z. pôvodným nositeľom práva dielo použiť
je autor. Podľa § 17 ods. 5 zákona č.383/1997 Z.z. pri diele vytvorenom zamestnancom
na plnenie jeho povinností a pod vedením zamestnávateľa je pôvodným nositeľom práva dielo
použiť autor, ak zmluva neurčuje inak; právo dielo použiť sa však považuje za prevedené
na zamestnávateľa v rozsahu nevyhnutnom pre bežné aktivity zamestnávateľa.
Pre právny záver o tom, či určité dielo má povahu zamestnaneckého diela vytvoreného
zamestnancom na splnenie jeho povinností a pod vedením zamestnávateľa je okrem
zisťovania danosti základných pojmových znakov zamestnaneckého diela (existencia diela
ako výsledku duševnej tvorivej činnosti a tiež existencia pracovnoprávneho prípadne
obdobného vzťahu k zamestnávateľovi) potrebné aj zistenie, či príslušné dielo bolo vytvorené
autorom

za

účelom

splnenia

povinností

vyplývajúcich

z jeho

právneho

vzťahu

k zamestnávateľovi. Okolnosťami, ktoré môžu byť podstatné pre zistenie, či ide
o zamestnanecké dielo, sú najmä rozsah a povahu pracovných povinností autora

7

3 Cdo 29/2011

vyplývajúcich z druhu a charakteristiky vzájomne dojednaných prác, prípadne z popisu
činnosti zamestnanca.
Zo spisu vyplýva, že žalobcovia boli zamestnancami Š. (žalobca 1/ v období

od 1.

októbra 1999 do 28. februára 2002 pracoval ako veterinárny lekár a žalobkyňa 2/ ako vedúca
odboru hygieny potravín. Zmluvou o riešení a poskytnutí účelových prostriedkov štátneho
rozpočtu z 20. februára 2001 sa Š. zaviazal vyriešiť a realizovať úlohu: „Molekulárna
biologická diagnostika kmeňov E.coli použiteľná v našich podmienkach“. Na prácach
spojených s touto úlohou sa podieľali žalobca 1/, žalobkyňa 2/ a okrem nich aj MVDr. A. N..
Externým odborným konzultantom bol prof. MVDr. V. K., DrSc. z Ústavu fyziológie
hospodárskych zvierat SAV v Košiciach, ktorý potvrdil, že žalovanej na požiadanie poskytol
rukopis článku, ktorý potom žalovaná prevzala do svojej dizertačnej práce. Žalovaná na
pojednávaní pred súdom prvého stupňa 17. apríla 2008 sama uviedla, že po odchode žalobcu
1/ z ústavu v januári 2001 výstupy výskumu ešte neboli definitívne spracované.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že je plne opodstatnený záver odvolacieho súdu,
v zmysle ktorého článok nemá znaky zamestnaneckého diela (§ 17 ods. 5 zákona
č. 383/1997 Z.z.); článok nebol vytvorený za účelom plnenia pracovných povinností žalobcov
1/ a 2/ ani na príkaz zamestnávateľa. Sama skutočnosť, že bývalý zamestnanec po skončení
pracovného pomeru u zamestnávateľa vytvoril také dielo, pri ktorom vychádzal
zo svojich poznatkov alebo skúseností, ku ktorým dospel alebo ktoré získal pri plnení
pracovných úloh vyplývajúcich z už skončeného pracovného pomeru (v danom prípade
z výsledkov

výskumu),

nezakladá

právnu

povahu

ním

vytvoreného

diela

ako

zamestnaneckého diela.
3.2. Pojem „dielo“ definoval § 6 zákona č.383/1997 Z.z. Ustanovenie § 7 zákona
č. 383/1997 Z.z. za dielo spoluautorov označovalo dielo, ktoré vzniklo vlastnou tvorivou
duševnou činnosťou dvoch alebo viacerých autorov ako dielo jediné, ku ktorému patria práva
všetkým autorom spoločne a nerozdielne.
Za spoluautorov možno považovať len subjekty, ktorých vlastná tvorivá činnosť
sa stala súčasťou vytvoreného diela, pričom túto činnosť všetky zúčastnené osoby vykonali
pred dokončením diela.

8

3 Cdo 29/2011

Súdy v danom prípade považovali článok za spoluautorské dielo. Vychádzali teda
z toho, že článok bol výsledkom tvorivej duševnej činnosti viacerých (spolu)autorov. Pritom
je ale už v žalobe (č.l. 3 spisu) uvedené, že „predmetný článok inicioval a napísal sám“
žalobca 1/. Na pojednávaní 2. júna 2008 sa žalobca 1/ pred prvostupňovým súdom vyjadril, že
článok napísal on (č.l. 87 spisu) spolu s ostatnými autormi (č.l. 88 spisu). Vo vyjadrení
k odvolaniu žalovanej (č.l. 129 spisu) bol žalobca 1/ označený za „hlavného autora“, v tom
istom podaní je však konštatované, že „je bezpochyby jediným iniciátorom vzniku autorského
diela a aj ho sám napísal“, pričom „žiadna osoba z trojice U., N., K. nespochybňuje túto
zásluhu MVDr. H.“ (č.l. 131 spisu). Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k inému odvolaniu
žalovanej (č.l. 190 spisu) konštatovali, že už dávnejšie vysvetlili „pozadie vzniku
predmetného diela, ktoré napísal sám MVDr. I. H.“ s tým, že „pri uverejňovaní diela
v časopise V. X. uviedol len z dobrej vôle mená ostatných osôb (hoci to naozaj urobiť
nemusel)“.
V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd poukazuje na to, že aj odôvodnenie
rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2O.s.p. (§ 211 O.s.p.).
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené skutočnosti, ale
tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu
musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom
konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2O.s.p.,
je nepreskúmateľný.
Ustanoveniu § 157 ods. 2O.s.p. by v danom prípade zodpovedalo také odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré by vysvetľovalo, so zreteľom na ktoré skutkové
okolnosti a za aplikácie ktorých ustanovení zákona treba článok (napriek opakovaným
vyjadreniam žalobcu 1/, že ho napísal sám) považovať za výsledok tvorivej činnosti viacerých
fyzických osôb. Napadnutý rozsudok ale, na úkor preskúmateľnosti, také odôvodnenie
neobsahuje. Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu
je v tomto smere nepreskúmateľný.
Iná vada (§ 241 ods. 2 písm. b/O.s.p. a R 111/1998, ako aj III. ÚS 551/2012),
ku ktorej v preskúmavanej veci došlo, má v dovolacom konaní za následok, že dovolací súd

9

3 Cdo 29/2011

nemá možnosť posúdiť správnosť právneho posúdenia veci. Pokiaľ napadnutý rozsudok jasne,
zreteľne, presvedčivo a preskúmateľne nevysvetľuje, prečo je článok spoluautorské dielo,
a nie dielo (iba) žalobcu 1/, nemá najvyšší súd možnosť posúdiť, či odvolací súd sám správne
vyriešil otázku č. 2, ktorú vymedzil v súvislosti s pripustením dovolania. Ak článok nebol
spoluautorské dielo, ale dielo žalobcu 1/ (rozhodnutie odvolacieho súdu náležite nevysvetľuje,
prečo táto možnosť neprichádza do úvahy), nemalo žiadne opodstatnenie pripustenie
dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.) na zodpovedanie dovolacej otázky týkajúcej sa právneho
postavenia spoluautorov.
4. Vzhľadom na to, že v konaní došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1O.s.p.)
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1O.s.p.).